Ako sme prechádzali hranicou

Autor: Ivan Čarnogurský | 6.7.2020 o 9:31 | Karma článku: 4,57 | Prečítané:  419x

Jeden z najkrajších pocitov po uvoľnení hraníc v pokoronovom, alebo iba v “medzikoronovom?” období bolo paradoxne to, že u človeka zrazu zmizol denný pocit priechodu hranice v úlohe teroristu.

Zabaleného s falošnými papiermi a klamúc policajta.

Chvíľu po zavedení hygienických opatrení a zatvorení hraníc, trvalo obdobie orientácie.

Lokálni politici na stranách európskych okresov, teda štátov Európskej únie, sa museli dohovoriť na optimálnych podmienkach, pričom každé hygienické opatrenie muselo spĺňať dve základné kritériá. Vedecké a reklamné. Pritom obe boli a dodnes sú stále spochybňované.

Rúška áno, nie, kedy, aké? Rýchlo, pomaly, ako reagujú obyvatelia a voliči?

Získavam? Strácam? Som prvý v Európe? Zrušíme, obnovíme, zakážeme?

Aha, a čo na to medzičasom v pohraničí rozvinutý pohyb a pobyt obyvateľstva, využívajúci bezpečnosť a konsolidáciu vedľajšieho štátu, či lacnejšie ceny pozemkov?

Pendleri a Kurzarbeit sa zrazu stali slovenskými spisovnými slovami. Ešte, že sme nezaviedli výrazy Nasenmundschutz namiesto slov rúško, rúška a iných predtým neznámych slovotvarov.

A teraz ten terorizmus. Tak, ako sa rýchlo ustálili podmienky pendlovania (slovo je odvodené od slova pendeln a pendler, teda kyvadlový pohyb a kyvadlovo sa pohybovať medzi dvoma územiami), tak sa ustálili na to potrebné dokumenty.

Dva papiere, vytlačené na počítačovej tlačiarni doma, podpísané mnou osobne ako majiteľom firmy a rukou vypísaný kilometrový odstup firmy aj bydliska od hranice. Maximálne 30 kilometrov, neskôr spresnený výrazom “po ceste”.

A teraz tie mystériá používania. Keď ste mali firmu v Senci a prichádzali z Rakúska, nemohli ste použiť autostrádny priechod cez Jarovce. Minimálne raz za mesiac vás na hranici slovenská polícia napriek platným dokladom pendlera zastavila a vrátila do Rakúska z dôvodu, že nespĺňate pomyselných 30 km. Tak ste prešli po rakúskych lokálnych cestách do Bergu a vzdialenosť už vyhovovala. Zrazu ste hranicu bez problémov prešli.

Keď ste bývali v Rakúsku, nebolo zakázané cestovať po Rakúsku. A keď ste už boli vo firme, nebolo zakázané firemne cestovať za zákazníkom po celom Slovensku. Čím boli všetky vzdialenosti zrelativizované. Ak by ste chceli v tomto ohľade klamať, tak by ste odložili váš telefón do šuplíka. Iba cez telefón totiž mohla polícia zistiť, kde sa nachádzate a pohybujete.

Priznávam, raz som zamestnal môjho bratranca u mňa vo firme, lebo potreboval niečo vo Viedni vybaviť. Legálne. A čo môj doklad, oprávňujúci ma na priechod hranicou? Časom ošumel. Papier bol obyčajný, takže za pár dní sa stal dosť nečitateľným.

Až na moje meno a udanú vzdialenosť 15 km. Tá hovorila, ako ďaleko od hranice bývam. Starý dátum som pritom dva razy na papieri prepísal. Aj tak som si bol sám sebe pánom, a tým aj oprávnenou osobou na vyplnenie či podpísanie dokladu, potrebného na prechádzanie hranicou.

K tomuto papieru bolo treba ukázať občiansky preukaz, alebo pas. Papier viac - menej falšovateľný, pas vybavený všetkými ochrannými znakmi. A tomu celému ste sa smiali spoza rúška, ktoré zahaľovalo. Nikto sa nepozeral za to rúško. Možno by ste mohli nakaziť policajta. Ešte pred mesiacom nemysliteľný úkon, priechod hranicou zahalený.

Dnes predpis. Tak som si pomyslel na všetkých teroristov, ktorí sfalšujú papiere na kolene a precestujú s nimi polovicu Európy. A cítil som sa denne dva razy sám sebe podozrivý.

Čo nám teraz povedia bratia moslimovia? No predsa, že zahalené ženy nie sú diskriminované, ale mužmi ochraňované už od staroveku voči vírusom.

Pravdaže, predpisy som dodržiaval. Veď ide o moju a druhých bezpečnosť. Veriac, že mi túto čestnosť prizná štát bez dennej kontroly aj v iných oblastiach. Na celý život.

 

Ivan Čarnogurský ml. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vláda si tlieska. Testy však mnohých neodhalili, varujú experti

Falošne zdravých považuje za problém aj minister Krajčí.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Čo vám zabudli povedať o testovaní

Zatlieskali sme si a teraz k faktom.


Už ste čítali?