SKÚSENOSŤ Z COVIDU 19

Autor: Ivan Čarnogurský | 13.7.2020 o 8:15 | (upravené 13.7.2020 o 9:03) Karma článku: 2,71 | Prečítané:  176x

Celosvetová pandémia nás naučila globálne zdieľať jednu spoločnú skúsenosť. Konkrétne – že nie každý produkt a každá výroba sú pre život potrebné.

EKONÓMIA POTREBY VERSUS EMOČNÁ EKONÓMIA


Veľmi reálne sme zistili, že okrem výroby chleba a mäsa, čo sú existenčne nevyhnutné, nás vopred ženú skôr virtuálne závislosti našich pracovných i spotrebiteľských predstáv. Čísla, akými sú: celková zamestnanosť obyvateľstva, veličina daňových príjmov, ich rozdeľovanie a výška našich zárobkov. Na druhej strane barikády sa zrazu ocitla naša potreba pozitívneho emočného zážitku. Dovoleniek, návštev reštaurácií, diaľkových letov, výletných lodí a potrieb mať 100 sukní v šatníku. Do stavu šoku nás okrem strachu o vlastný život zrazu dostal stres zo straty všetkých tých pekných emócií...

Preto si dovolím, na základe skúseností z februára až júna 2020, rozdeliť ekonómiu aj hospodárstvo na dve základné oblasti.

 „Ekonómia potreby

Táto si vyžaduje zamestnanosť nevyhnutného množstva pracovníkov, ochotných bezvýhradne pracovať, a takto bezprostredne zabezpečovať život aj fyzickú existenciu obyvateľstva. Bez otázky, či áno a či nie. Tendencia v tejto skupine je však potrebným počtom pracujúcich klesajúca. Práca pre nevyhnutnú potrebu pritom nie je otázkou slobodnej vôle, ale „životnej nevyhnutnosti“. Takto sme počas Covidu 19, popri brankároch a energetikoch, objavili nielen dôležitosť zdravotníkov, ale aj učiteľov, ovládajúcich virtuálne vyučovanie.

Emočná ekonómia

Uvedená oblasť hospodárstva viaže pracujúce obyvateľstvo, nepotrebné v prvej kategórii. Poskytuje im obživu a pracovnú motiváciu života. Práca v oblasti emočnej ekonómie má teda kvalitu „podmienenej potreby“. V stave konjunktúr má charakteristiku, podobnú životnej nevyhnutnosti, ale iba zdanlivo. Ide o zdanlivo potrebnú prácu. Spoločensky nie je práca v oblasti emočnej ekonómie existenčne nevyhnutná. Teda, ak za existenčne nevyhnutnú nepovažujeme potrebu pracovať za každú cenu, čo je však v našej spoločnosti stále jedným z hlavných cieľov.

Lenže v stave krízy, alebo v čase marketingovania nespotrebovanej nadprodukcie, má takáto práca charakteristiku nadbytočnosti. Spoločensky ide o pre priamu životnú potrebu nie nevyhnutne potrebnú prácu. Táto práca však prináša zážitky a pracovné motivácie života v najrozličnejších oblastiach. V konjunktúre sú toho charakteristikou silne explodujúce burzové kurzy. V krízových časoch ale prináša takáto emočná ekonomika aj najviac situačného stresu. Stresu z náhlej straty perspektívy. Potreba takejto práce sa rýchlo stráca. Rastie neistota a nezamestnanosť.

Uvádzam príklad, dokumentujúci štrukturálne zmeny hospodárstva Európy a presuny medzi týmito dvoma oblasťami v čase.

Na poľnohospodárstvo a výrobu potravín bolo pred 500 rokmi viazaných vyše 90 % pracujúceho obyvateľstva, a tak bolo v spoločnosti v pracovnom nasadení zrejme minimálne 90 % ľudí. Remeslám sa venovalo ca 3-5 % obyvateľstva. Ostatní tvorili správu feudálneho štátu a vládnucu šľachtu. Nepracovať vtedy znamenalo zomrieť.

Dnes je na Slovensku v skupine pracovne aktívneho obyvateľstva okolo 73,4 %. Z počtu celkového obyvateľstva leží kvóta pod 50. percentami.  V poľnohospodárstve je z toho pôsobiacich iba 3,22 %.

Aktuálny stav obyvateľstva SR je 5 440 000 obyvateľov. Celková zamestnanosť je 2 570 000, zamestnanosť v priemysle a energetike je okolo 25 %, v stavebníctve niečo nad 5 %, v službách asi 35 %, v ostatných oblastiach, vrátane finančníctva a dopravy, približne 30 %. Nezamestnaných máme 5-15 %. Podľa toho, kde a kedy. (Údaje sú pre stav dnešnej krízy iba približné.)

Covid 19 však ukázal, že napriek nútenému uviaznutiu 75 % obyvateľstva v domácnostiach, nezavládla bieda a hladomor. Potrebná energetika, doprava a distribučné reťazce fungovali. Aj nemocnice a virtuálne školy. To ale znamená, že vyše 50 % pracujúceho obyvateľstva nepracuje v oblastiach, bezprostredne zabezpečujúcich existenciu človeka.

 

Zmenili sa nám teda nepozorovane hlavné kategórie vzťahu človeka a práce? Existuje stále nevyhnutnosť pracovať? Je povinnosť pracovať pre každého naďalej nutným spoločenským záväzkom, a platí stále spoločensko-štátna aj osobno-existenčná morálna neobíditeľnosť záväzku človeka voči práci...?

Na tieto ústredné životné aspekty boli totiž v minulosti naviazané silné morálne kategórie, akou bola napríklad povinnosť pracovať. Ale bola tu aj závisť. Práve tá veľmi oponovala pravidlu získať viac úžitku za menej práce. Tento aspekt bol dokonca interpretovaný rasisticky. Vysoký objem pracovného nasadenia, neohraničený pracovný čas od svitu do mrku, fyzická sila a obťažnosť práce, menší intelektuálny výkon. Všetky tieto aspekty boli ešte v nedávnej minulosti brané ako „cnosť“. Baníci, roľníci, priemyselní robotníci sa stali hrdinami.

Oproti tomuto fenoménu sily stáli skôr aspekty negatívneho vnímania snahy znižovať pracovné nasadenie, myšlienkovo optimalizovať prácu, výrobu a zjednodušovať činnosti. Zabezpečiť vyšší pracovný komfort, hygienu, zníženú hlučnosť, zaťaženie aj opotrebovanie organizmu pri vyššej efektívnosti – toto bolo skôr spájané s lenivosťou a vyhýbaniu sa práci. Áno, až do času, kedy sa presadila vedomosť, vzdelanie, znalosť problematiky, a všetko odrazu viedlo k explózii efektivity práce. Až potom nastal trend ku kategórii myslenia: že menej môže byť viac, a že s rozumom ďalej zájdeš. Zvládnutie iracionálnej emócie nás dokonca priviedlo až ku nadprodukcii a k emotívnej možnosti vyberať si z palety rôznych produktov.

Čo uviesť na záver? Hospodárstvo sa neustále procesne aj technologicky mení. Trend je jasný. Viac automatizácie, robotizácie a umelej inteligencie, vládnucej softvérovo.

V ekonomike to povedie k potrebe nových spôsobov financovania štátu, ale aj k nutnosti nového systému prerozdeľovania produktov. Privedie nás to však aj k diferenciácii medzi pracovným nasadením v ekonómii potreby a v emočnej ekonómii. Jedna bude síce krízovo stabilná, ale viac schopná vo svojej opakovateľnosti k nasadeniu robotizácie. Tým bude stále menej a menej potrebovať ľudí.

Tá druhá ekonómia, založená na predstavivosti a osobných túžbach, bude viac kreatívna, ale emocionálne silne závislá od cyklov „nálad“ spoločnosti. Od nadšenia alebo strachu obyvateľstva. Tým bude aj volatilitnejšia, najmä v turbulentných obdobiach.

Politici a ekonómovia, na toto si, prosím, dávajte pozor! Vyše polovica našej práce je závislá od nášho presvedčenia a nadšenia, nie od jej skutočnej, neobíditeľnej potreby.

Ešte jedna poznámka. Neodborná verejnosť mi atestuje znalosť ekonómie preto, lebo vie, že som celý život riadil firmu a dokázal tvoriť hodnoty. Teória ale nie je prax a naopak, praktik môže byť vzdialený od schopnosti správne spoločensky analyzovať. Praktikovi stačí v podnikaní nájsť zjednodušený prístup k trhovej potrebe a byť flexibilný. Tak môže byť podnikateľ osobne úspešný napriek jeho podpriemernej teoretickej výbave. V spoločnosti, vyznávajúcej individuálny úspech, je takáto vlastnosť rýchleho a zjednodušeného úspechu dokonca automaticky cenená.

Tieto moje úvahy by mohli viesť teoretických ekonómov k intenzívnejšiemu skúmaniu podstaty vývoja pracovných postupov, z nich vyplývajúcich zmien mechanizmu financovania štátu a mechaniky funkcie prerozdeľovacích systémov. No aj praktizujúcich politikov by mohli inšpirovať k tomu, aby ideológiami nebrzdili štát namiesto jeho rozvíjania.

A posledný tip pre politikov: za produkty emočnej ekonómie neplatíme fyzikálnymi veličinami množstva, kvality a času, ale výlučne našou emotívnou akceptáciou. A často aj naším politickým presvedčením.

 

Ing. Ivan Čarnogurský ml.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Pán premiér sa hnevá

Prezidentka si dovolila spochybniť jeho boj s hnusobou.


Už ste čítali?