NEPLÁVAJME V OBLASTI SPOLOČENSKÝCH VEDOMOSTÍ

Autor: Ivan Čarnogurský | 20.7.2020 o 8:30 | Karma článku: 1,07 | Prečítané:  139x

Pokúsim sa ozrejmiť aktuálny a veľmi názorný príklad rozporu vedomostí politikov v oblasti praktickej ekonómie a potrieb celospoločenského riešenia ekonomickej reality

Aktuálna kríza ekonomiky versus zdravie populácie, spôsobujúca nám už dobre známy hospodársko-pandemický kolaps, denne preveruje reakcie ako zdravotníkov, tak aj ekonómov. Proti nim, v ideálnom prípade za nimi, stoja politici. V predchádzajúcom článku som použil výraz „emočná ekonómia“. Ponúkam niekoľko objasnení.

 

Ešte pred terajšou akútnou krízou verejného zdravia, pandémiou Covid 19, sme zaregistrovali rastúci záujem médií aj verejnosti o témy udržateľnosti dlhodobého zdravia obyvateľstva, teda o problematiku zdravotne nezávadného životného prostredia. V tejto oblasti začíname hľadať akútne riešenia. Najnovšie napríklad aj vo vodíkovej stratégii Európskej únie, aktuálne podporovanej ministerstvom hospodárstva.

Aspekty emočnej ekonómie pritom vykreujú situáciu, či práve táto oblasť a ktoré ešte ďalšie budú „tými riešeniami“, čo nás vyvedú z ekologickej krízy. Pretože, napokon to nebudú iba čisto emocionálne rozhodnutia o kúpe neustále sa meniacich produktov dennej potreby a ich spotrebovaných množstiev, čo si konzument pre svoju aktuálnu spotrebu vyberie. Budú to práve dlhodobo stabilizované štruktúry a infraštruktúry, ktoré bude musieť vedieť konzument spoločensky akceptovať.

Ako príklad uvediem elektromobil, jeho dojazd a dostupnú cenu, ako aj dobíjaciu infraštruktúru. O problematike používateľnosti vodíkových technológií už ani nehovorím. V protiklade k týmto ambíciám stojí napríklad pohodlnosť dnešných benzínových riešení a využívanie aktuálnych systémov verejnej dopravy, ktoré sú nevyhnutne zviazané s problémami faktorov zdravia na virologicky ohrozovaných zhromažďovacích uzloch. Autobusy, lietadlá, letiská. Zdravie je však ovplyvňované aj súvislosťami v otázkach dopravnej bezpečnosti. Pritom ale nezabúdajme na daňový faktor, z ktorého štát získava za dennú spotrebu uhľovodíkových palív enormné daňové príjmy; voči nim stojí protiklad: v elektromobilite a iných inovatívnych riešeniach dotačná potreba zo štátneho rozpočtu.

 

Nevyriešili sme totiž ešte ani konkrétnu pandémiu a z nej vyplývajúcu ekonomickú krízu, a už musíme riešiť nové systémy dopravy, globálnej ekológie, spotrebiteľského komfortu i daňovej udržateľnosti. Toto je však už parketa politikov. Musia zvládnuť vyriešenie ich technickej vedomosti a politickej emócie, poháňanej expanzivitou spotrebiteľského prostredia. Zároveň musia udržiavať štátne štruktúry v nekolíznom kurze – a to tak v dohľadnom čase, tak aj za horizontom dnešných výhľadov. Pokojne môže nastať situácia, kedy vyhrá vysoký konzum bez ohľadov na výsledný ekologický situačný dopad, ale podporujúci politické percentá jednotlivých strán. Alebo prehrá zdravie, vyžadujúce si nákladné a sofistikované zdravotnícke systémy, ktoré nie je štát schopný podporiť a financovať ich. Môže však vyhrať aj životné prostredie a riešenia jeho stabilizácie, vrátane ich neustálych zlepšovaní. Pravdaže, iba v priestore neustálej a racionálnej podpory zdravého technologického rozvoja.

 

Vznikne veľa otázok a od ich vyriešení bude závisieť udržateľnosť spoločenskej makroštruktúry. Počínajúc rodinou, individuálnym šťastím i ľudskou slobodou, cez spoločenskú súdržnosť na regionálnej, národnej, kontinentálnej, ale aj na globálnej úrovni. V spoločenských makroštruktúrach sa popri racionálnom uvažovaní odborníkov i vedcov a ideológiami strán, či marketingovým egom poháňaných jednotlivých politikov, výrazne presadia silne emocionálne riadené spoločenské témy. Emočná ekonómia, závislá od konzumenta, voliča a politika. Ktoré časti tejto ekonómie sa neskôr zaradia do oblasti ekonómie potreby, to ukáže až ďalšia kríza, čistiaca rácio od emócie. Vedomosti politikov a ich denné, často skryté politické ciele proti racionalite dlhodobých celospoločenských riešení.

 

Dúfam, že sa k politikom, presadzujúcim v slovenskom parlamente a v slovenskej vláde udržateľné spoločenské rácio, rýchlo priradia popri reálnom zvládnutí verejných emócií aj osobnosti z KDH. To už ale závisí aj od ich vedomostí správneho chápania spoločenských súvislostí.

 

Ivan Čarnogurský ml.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vláda si tlieska. Testy však mnohých neodhalili, varujú experti

Falošne zdravých považuje za problém aj minister Krajčí.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Čo vám zabudli povedať o testovaní

Zatlieskali sme si a teraz k faktom.


Už ste čítali?