Ivan Mikloš, prosím si odpoveď...
Keď má Ivan Mikloš pravdu, čo podľa mňa na 90 percent má, kto sa má starať o prechodovú zónu medzi politickou makroekonómiou a podnikateľským prostredím malých i stredných podnikov? Je totiž možné, že Slovensko má vo svojom historickom vývoji jednu genetickú chybu. „Malého sluhu“, s obmedzenou schopnosťou vzájomnej dôvery, a tým aj chýbajúcej štrukturálnej spolupráce medzi podnikmi.
Sprecíznim myšlienku...
Ak sa má vrcholová politika starať výlučne o makroekonomické zmeny a riadenie, a zároveň sa má vyhýbať mikroriadeniu, musí na politické koncepty štátnych makroštruktúr nadväzovať druhá úroveň – podniková úroveň, implementujúca infraštruktúrne koncepty.
Jednou odpoveďou boli a sú zahraničné firmy. Takto sme zreformovali slovenské bankovníctvo. Potom sú tu medzinárodné technologické firmy. Takto máme dnes na Slovensku výrobcov áut a elektroniky, medzinárodne vyrábané benzíny i asfalty, konzorciálne staviame tunely aj obchvaty, alebo vyrábame z veľkej časti železo, ktoré potom používajú malí a strední podnikatelia. Do tretice nám potom vyskočia slovenskí systémoví oligarchovia, alebo takzvaní domáci žraloci – tí už nie sú na slovenské pomery malí.
S tým sa však následne ťažko vysporadúva slovenská politická štruktúra. Každý z tejto skupiny si totiž, pre istotu udržania svojho rozmeru veľkosti a vlastných existenčných záujmov, platí nejakú stranu. Iba SMER platili všetci. To sa stalo jeho nevýhodou. Kto sa však stará o malé a stredné podniky pri zlučovaní ich záujmov, budujúc tak infraštruktúrne siete pre ich následné využívanie v skupine? Máme tu historicky podmienenú „systémovú dieru“?
Teraz odskočím do oblasti systémov globálnej hospodárskej politiky...
Markantný rozdiel medzi Ruskom a Čínou je práve vo veľkosti. Čína a Rusko majú štruktúrou štátneho riadenia podobný systém. Ibaže Číňanov je trinásť ráz viac. Preto majú aj viac miestnych oligarchov, ktorí ale v skupine zanikajú, lebo si sami medzi sebou vytvorili svet konkurencie. Už tento rozdiel v ich počte a rozdiel vo veľkosti ich domáceho trhu spôsobil „výhru“ čínskeho systému. Bolo by potrebné pozrieť sa aj do USA a na systém ich miliardárov. Na tieto veľké firmy potom nadväzujú malé a stredné podniky. Vo veľkej mase vyzerá mnohé inak. Čo sa, pravdaže, nedá masovo povedať o Slovensku.
Poďme teda späť na Slovensko...
Genetická výbava Slovákov súvisí práve s vyššie opísaným. Za posledné tisícročie sme boli v stredoeurópskom priestore vždy najmenší. Preto sme aj ostali bačovia a sluhovia. Preto sme stavali Budapešť, a hoci sme ešte pred 180. rokmi tvorili okolo Budapešti silnú skupinu, neskôr, pod tlakom odstraňovania analfabetizmu, sme v tomto priestore zasimilovali.
Slováci sa prvý raz dostali do kontaktu so štátnymi makroštruktúrami až v časoch svojej samostatnosti. To je hlavný dôvod, prečo si svojbytnosť tak cenia. Neznamená to však, že sú v oblasti hospodárskej súťaže s okolím systémovo seberovní. Toto spôsobilo na Slovensku aj vyššie opísané vývoje.
Ivan Mikloš nebol zrejme aj preto nikdy na Slovensku politickým lídrom, vyhrávajúcim voľby. Ale je aj bol dobrým ekonómom. Teraz sa ho však systémovo pýtam, že okrem rady, čo slovenská vláda robiť nemá – teda miešať vládnutie s mikromanažmentom a dotovať napríklad jednotlivé penzióny – ako má vyriešiť problém stredných štruktúr v slovenskom hospodárstve... Tam totiž väzí aj problém využívania európskych fondov a ich smerovania do infraštruktúry, podporujúcej lokálne podnikanie, a teda nie do financovania na politiku naviazaných firiem.
Ak nemáme používať európske fondy na dotovanie konkrétnych podnikateľských zámerov, ale na budovanie nadradenej infraštruktúry, musíme mať pre túto oblasť správcu. V Tatrách sa to ale stala firma J&T a v Bratislave minimálne trojica firiem: HB Reavis, J&T a Penta. To okamžite spôsobilo aj spôsobuje deštrukčné zásahy do slovenskej politiky. Toto je totiž náš súčasný kultúrno-vývojový stupeň. Podnikať a cez štát získavať firemné finančné zdroje. Pravdaže, aj tie z európskych fondov.
Skončím pri spolupráci...
Najviac o tom, ako vieme spolupracovať, svedčí štruktúra našich jednoosobových strán. Keď majú hoci iba piati ľudia vytvoriť systémovo spoločnú politickú platformu, tak sa radšej nedohodnú. A nútene, ale nesystémovo im potom do toho vlezie šiesty. Preto, keďže dávam Ivanovi Miklošovi v podstate za pravdu, vyzývam Slovensko zamyslieť sa nad týmto problémom. V opačnom prípade totiž nastúpi Ivanova predpoveď: že európske fondy a ich rozšírenie o covidových osem miliárd eur nebude požehnaním, ale prekliatím slovenských hospodárskych i politických štruktúr.
Poďme sa preto nad systémovými spojeniami štátnych makroštruktúr a prostredia mikropodnikov zamýšľať. Jedným z riešení by mohlo byť delegovanie veľkej časti úloh v rozhodovaní o použití fondov zo štátu na vyššie územné celky. Štruktúry, spájajúce záujmy malých a stredných podnikov, čo riešia regionálne infraštruktúrne makrosystémy, budeme musieť ešte rýchlo objaviť alebo vykreovať.
Ivan Čarnogurský ml.