KTORÍ POLITICI SÚ CHAOTICI

Autor: Ivan Čarnogurský | 25.8.2020 o 14:26 | Karma článku: 2,91 | Prečítané:  210x

Základnou tézou života každého jednotlivca by mala byť schopnosť nestratiť optimizmus a prehľad o konštruktívnej budúcnosti ľubovoľnej úlohy, ktorá ho zavalí svojou okamžitou komplikovanosťou. 

Preto máme aj politikov vidieť v prizme ich systémovej danosti a neobíditeľnosti ich existencie.

 

Celý náš život, aj keď hovoríme o slobodnej vôli človeka a o individuálnej slobode jednotlivca, je založený na koordinovaní samého seba a svojho okolia. Absolútna sloboda človeka neexistuje a nikdy neexistovala. Preto nech sa človek nikdy nečuduje, ak narazí na zhluk logických protichodností. O to menej, keď na druhej strane stoja zideologizovaní politici. Výnimiek je skôr menej ako viac. Dôvodom je skutočnosť, že sa za ministrov a štátnych tajomníkov dostávajú vo veľkom počte osoby bez predošlej praxe v riadení väčších kolektívov a bez skúseností z riadenia štátnej správy. Navyše sú často vedení ideologickou predstavou svojich populistických sľubov z predchádzajúceho obdobia volebného boja. To je hlavný dôvod, prečo sú mnohí politici napokon vo svojej činnosti chaotici. 

Ako sa dostať z tejto dilemy? Žiaľ, iba trpezlivosťou a prekonávaním vlastného pocitu zúfalstva. Aj keď oboje niekedy až fyzicky bolí. A stojí ročne stámilióny eur. 

Pre objektivitu uvedeného mám zdôvodnenie. Slovensko má jeden postsocialistický syndróm. Väčšina ľudí si ho neprizná a aj naši najväčší ekonómovia sa budú so mnou o jeho skutočnej existencii a negatívnom vplyve prieť. Po stáročnej dobe rozdrobenosti a sedliackej jednoduchosti Slovenska do roku 1948 nastal síce komunistický, ale predsa len prevratný modernizačný turbovývoj Slovenska. Namiesto prízemných podlhovastých sedliackych domov z dreva a nepálenej hliny sa začali stavať kvádrové kocky, štokovce s ústredným kúrením a ľudia začali pracovať vo veľkých národných podnikoch. Modernizácia Slovenska zrazu znamenala veľké štátne štruktúry. Malé sa kolektivizovalo a drobní živnostníci boli nahradení mestskými a okresnými podnikmi služieb. Mnohí sa ešte pamätajú na štátne podniky, akými boli Rempo, Hotely a reštaurácie, Zdroj, všadeprítomné JRD už ani nespomínam. Maloštruktúry a nebodaj jednotlivé vlastníctva reštaurácií sa stali synonymom nízko vzdelaných špekulantov. Keď sa potom založili veľké priemyselné podniky ako Východoslovenské železiarne, Chemko Strážske, Hlinikáreň v Žiari nad Hronom, Slovnaft, Istrochem a ďalšie, pozitívny pocit voči udržiavaniu malých a stredných podnikových štruktúr sa na Slovensku úplne vytratil. Tým sa však stratili aj vzťahy a myšlienkové následnosti, spájajúce takéto malé a stredné jednotky do väčších záujmových združení. Rovnako sa zamedzilo potrebe vytvárania menších inštitútov a nezávislých záujmových združení, ktoré by si takéto malé firmy platili pre svoj výskum a združené služby. Všade uznávanou sa stala Československá akadémia vied.

Malé, navzájom súvisiace verejnoprávne výskumné organizácie teda dodnes nemáme. Tie sa tvoria tradične, počas viacerých generácií. Naopak, máme nehynúci pocit nevyhnutnosti tvorenia veľkých celkov, a tak uznanie našej manažérskej kompetencie je spojené výlučne s riadením makroštruktúr. Malým denným biznisom pohŕdame. 

Preto je výsledkom aj reakcia nastupujúcich politikov, nebodaj takých, ktorí v štátnej správe práve začínajú. V prospech zla veci hrá dokonca aj fakt, že kvôli dynamike zotrvačnosti preberania zlých návykov je úplne jedno, či mnohí politici už predtým pôsobili v štátnej správe, alebo nie. Systémový pocit ich nepustí. Politici majú často úplne abstrúzne, teda nepochopiteľné, či nejasné predstavy o funkčnosti im podriadených oblastí. 

Celý tento obraz má ale zdrvujúci výsledok. Slovenské firmy sú na úrovni malých i stredných podnikov podceňované, nemajú dostatok finančnej a odbornej podpory, sú súčasťou jedného z najmenších trhov Európy, a tým sa stávajú málo konkurencie schopné čo i len v stredoeurópskom priestore. Výsledkom je, že zamestnanosť dobiehame vo veľkých štruktúrach zahraničných závodov za minimalizovanú mzdu. Kvôli chýbajúcim zdravým organizačným reakciám sa potom čudujeme, prečo nevieme využívať fondy EÚ. A história sa opakuje.

Pokiaľ neprídete na ministerstvo s projektom veľkosti Volkswagenu, tak vám zahlásia, že prečo si myslíte, že práve oni sa s vami majú zaoberať. Človek sa dozvie všeličo. Práve dnes sa takéto dačo stalo na nemenovanom ministerstve. Štyria predsedovia VÚC sa pritom vyjadrili voči ministrovi daného odboru, že je verejným záujmom daný projekt podporovať. Aktuálne pritom ide o 100 pracovných miest a príliv investícií na Slovensko v hodnote nad 10 miliónov eur. Vyjadrenie síce urobila iba pracovníčka ministerstva, ale v dôležitej funkcii a jej interpretácia nevzišla len z jej úvahy. Ako vysvetlíte dnes ministerstvu, že firmy, čo konajú vo verejnom záujme sú oprávnené komunikovať aj s ministrami, najmä – ak títo nevedia presadiť medzi vlastným personálom pocit toho, že aj systémové firmy, čo sa starajú o malé a stredné štruktúry, patria do oblasti hodnej podpory priamo „zvrchu“. Pritom zákon im to priam prikazuje. 

 

Milí politici!

Je pekné mať stranícke programy plné výrokov o podpore malého a stredného podnikania až do bodu, kedy narazíte na historicky pokrivené štruktúry politického, ministersko-organizačného a firemného prostredia. Ako zázrak prírody objavíte odrazu fakty, že monogamný vzťah k automobilizmu môže raz viesť ku stavu, v akom sa ocitol po desaťročiach úspechov Detroit.

Experti vám to pritom hovoria už dvadsať rokov. Prekvapene zistíte, ako vám v časoch dovoleniek i odstávok automobiliek kolíše mesačné HDP a bilancia zahraničného obchodu. A tiež zistíte, že sa nemáte čas starať o malé firmy a sumy peňazí, čo sú pod jednou miliardou. 

Na tomto mieste musím pochváliť ministra Sulíka, ktorý sa s podobnými neduhmi pustil do súboja. Silne mu želám, aby ho zabehnuté štruktúry Slovenska nespacifikovali a nestratil vo veciach trpezlivosť i prehľad. Pozor však, pán minister! Už sa snažia druhí schovávať za Vašu aktívnosť. Štátni úradníci totiž dodnes neovládajú fakt, že na schválený zákon nadväzuje aj ich povinnosť sa „vecou“ zaoberať, a v prípade ak žiadateľ zozbiera dostatok podporných argumentov, je ich povinnosťou rozhodnúť pozitívne. Argument, že pozitívne rozhodnutia ministerstiev je ich Goodwill, je absolútne neprípustný. Aj odborný nezmysel. Ešteže takéto názory panujú na inom ministerstve, než na Ministerstve hospodárstva SR. Aspoň tomu verím. 

Vážení čitatelia, k moci sa nám opakovane dostávajú politici, neovládajúci základné právne súvislosti. Politický sľub pred voľbami, čo sa nezlučuje s právnou realitou základných pravidiel občianskeho, správneho a ústavného práva nemôže byť predsa dôvodom, aby sa na ministerstvách alibisticky a účelovo začali zhromažďovať dôvody proti žiadateľovi. Na konci celoštátnej bilancie stojí výkon Slovenska. Ten sa skladá z miliónov malých, na prvý pohľad nepodstatných procesov. Tieto dokážu zvládnuť iba inteligentní politici s vysokou dávkou skúseností. Nedokážu to však politici – chaotici.

 

Pán premiér, rýchlo zasiahnite... Inak Vás niektoré Vaše ministerstvá stiahnu pod hladinu politickej prípustnosti a verejnej akceptovateľnosti. 

 

Ivan Čarnogurský ml. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vláda si tlieska. Testy však mnohých neodhalili, varujú experti

Falošne zdravých považuje za problém aj minister Krajčí.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Čo vám zabudli povedať o testovaní

Zatlieskali sme si a teraz k faktom.


Už ste čítali?