KEĎ SA VLÁDNUTIE STÁVA OBSAHOVO NEPODSTATNÉ

Autor: Ivan Čarnogurský | 30.11.2020 o 12:32 | (upravené 30.11.2020 o 19:05) Karma článku: 1,95 | Prečítané:  212x

Máme za sebou spomienku na 17. november a finišujeme v boji s Covidom. Na obe udalosti sme si už asi zvykli.

Sedemnásty november si okrem radikálov a opozície pripomenulo len zopár vrcholových politikov a pandémia ukazuje, že čím sme apatickejší, tým lepšie. Očkovanie vraj príde už čoskoro.

 

Politika si prisvojuje jednu dôležitú úlohu: riadenie štátu v predstave, že bez nej samotnej sa nič nepohne. Našťastie, nie je tomu tak. V tom horšom prípade nás politika zavrie v domácnostiach, spustí závory a začne rátať škody. Na predvídavosť politikov a ich presnú prípravu na výnimočné stavy radšej zabudnime.

Politika nám v poslednom období na celom svete ukázala, že nech sa pozrieme kdekoľvek, či boli zavedené prísne, či mierne pravidlá, alebo či jedna vláda zatvorila školy skôr, iná neskôr, vždy sa našlo dosť nespokojných ľudí, ktorí si sami pre seba vytvárali dojem, že vlády nič správne nerobia. Jedno, v ktorom štáte. Pozrime sa na opatrenia v jednotlivých spravovaných oblastiach USA, EÚ, ale aj v ostatnom svete. Jedine Čína nám poskytuje „zázračný“ obraz takmer normality. Napriek mojej vysokej úcte k Číne sa však už neubránim pocitu, že ich normalita je pre nás Európanov až neprirodzená a neželateľná. Číne ju napriek tomu želám. Ponímajúc túto skutočnosť výlučne technokraticky, asi jedine čínska metóda nenechala prepuknúť iracionálnym emóciám. Všetky ostatné vládne metódy sa tomu neubránili a obrátili svoje dovtedajšie fundamentálne pravidlá takpovediac na hlavu.

Vymenujem zopár pravidiel.

Voľné podnikanie – obmedzené, až zastavené. Voľný pohyb medzi štátmi v Európskej únii – v parciálnych termínoch zastavené. Vychádzanie do okolia z bytov oklieštené; práca vo firmách obmedzene dovolená; pobyty v hoteloch, návštevy v kinách, divadlách, na štadiónoch zakázané. Dokonca toľko diskutované a zavrhované zahaľovanie žien bolo rozšírené na všetky relígie, a tiež na mužov. Nikto sa predpísanému zahaľovaniu zrazu neubránil a málokto sa bránil. Nakoniec spomeniem fiškálnu politiku. Na tú starú, na fronte ktorej sa ideologicky delili štáty, na tú môžeme zabudnúť.

No a do tejto scenérie nám vpadol 17. november. Ako výborná kulisa povstania proti prísne organizovanému poriadku a proti (podľa mnohých) už príliš zabehnutému establišmentu“.  

Povstanie proti povstaniu. Rebélia proti vláde rebelov. No, tak sme mali raz znovu na uliciach front medzi protestujúcimi občanmi a poriadkovými silami. Vďaka 17. novembru, ale už v obrátenom garde. Neútočili policajti, útočili rebeli. Povedali by sme – takmer piráti, často slepí na pravé oko. To, čo mnohých prekvapilo, bola skladba rečníkov. Premiér nedávnej vlády, aj slovenskí národniari a slovenskí pravicoví radikáli, aj bývalý disident spred roku 1989. Za predstaviteľov štátu predniesla reč v elektronických médiách jedine prezidentka Slovenskej republiky.

Bývalá premiérka Iveta Radičová okomentovala situáciu výstižne. Zákazom vychádzania poskytla vláda scénu rebelom a nevyužitím priestoru v elektronických médiách dovolila na kanáloch sociálnych sietí vytvoriť dojem, že 17. november je pre čestných politikov nepodstatný. Ovládol ho extrém.

 

Ak je však medzištátne, štatisticky, pre občiansku spokojnosť takmer jedno, aký krok v boji s pandémiou ktorá vláda spraví, a hlavné definičné symboly vlastného štátneho systému sa pre regulárnu politickú scénu tiež stanú nepodstatnými – tak sa pýtam, kde vykazuje dnešná politika skutočnú a neobíditeľnú hodnotu...?

Navyše, ak zistíme, že riadenie testovaní viac zdravých, než chorých obyvateľov a zostavovanie pandemických kriviek sa stávajú takými prioritnými, že bežný beh štátnych funkcií a ich aktívne ovplyvňovanie, kreovanie aj zlepšovanie, sa pre politikov stáva prioritne nezaujímavým...? V tejto oblasti sa im totiž stratila možnosť prezentácie takmer vo všetkých médiách.

Čo to znamená? Surovo vyjadrené skutočnosť, že politika sa stala vecne neobsažná. Stala sa iba sama pre seba mediálne motivačnou a pre voličov obsahovo zavádzajúcou.

Táto podstata spoznania skutočnosti je priam katastrofa. Až katastroficky desivá. Ničí totiž našu vieru v systém, na ktorý sme iba nedávno pristúpili, a ktorý sme si štyridsať rokov zbožne želali. Pozor, aby sme sa čoskoro nedočkali politických rivalov, ktorí budú vo voľbách argumentovať efektívnosťou východoázijského obra.

Snáď je to vývoj, proti ktorému je potrebné aktívne sa postaviť! Že by to chcelo doplnenie politickej kultúry a aktérov novými tvárami...?

 

Ivan Čarnogurský ml.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ondrej Lunter

Nepokazme si to (znovu)

Vieme pomôcť s očkovaním a radi to urobíme. Od štátu však potrebujeme pomoc.

Testovanie sa začne už v pondelok. Dokedy sa treba otestovať a čo sa zmení?

Testovanie si vo februári zopakujú najhoršie okresy.


Už ste čítali?