AKTUÁLNE ZATÝKANIE – dôsledok NEMORÁLNYCH IDEOLOGICKÝCH SPOJENECTIEV

Autor: Ivan Čarnogurský | 4.12.2020 o 9:06 | Karma článku: 2,49 | Prečítané:  278x

Domnievam sa, že keď je rozumové dosiahnutie ideologických cieľov problematické a za účelom dosiahnutia cieľa sa prelomí prirodzená deliaca hranica odporu medzi radikálne odlišnými politickými protipólmi, ...

... vyvolá to „duchov“ absolútnej štátnej nepredvídateľnosti. Nemyslia si to, žiaľ, všetci politici.

 

Pred dvoma týždňami sa nám ocitli na jednej rečníckej tribúne: predseda nedávnej vlády SR Róbert Fico, ako aj bývalý disident spred roku 1989 – neskorší predseda slovenskej vlády ešte z čias ČSFR a mnohonásobný minister reformných slovenských vlád Ján Čarnogurský. Ďalej to boli syn najväčšieho slovenského národniara Jána Slotu, plus slovenskí pravicoví radikáli v zastúpení iste iba „náhodou“ nevedomého možno nácka pod číslom 1488, Mariána Kotlebu.

Parlamentná demokracia žije z dosiahnutia číselnej väčšiny v hlasovaniach po úspešnom zvolení poslancov tej ktorej strany do parlamentu. Demokracia žije aj z reprezentácie odlišných názorov. A demokracia žije väčšinou aj zo spojení politických spolupútnikov v koalíciách. Pravdaže, aj s následnými kompromismi. Kto však pozná parlamentné pomery vo viacerých štátoch sveta vie, že napriek spojenectvám kvôli nevyhnutným „prevádzkovým“ kompromisom v prospech fungovania štátov, mnohé jasne deklarované politické strany ani dlhodobo nedokážu dosahovať ciele ich centrálnych programov a straníckych projektov. Práve toto potom nutká politikov kooperovať aj ponad hranice bežne prístupného.

Vymenujem takéto hrubé rozpory. Socialisti nevedia sami dosiahnuť ľavicovú politiku zamestnanosti, masívne podporovanú investíciami zo štátnych koncernov. Nezvládajú udržiavať percento nezamestnanosti na hodnotách 0,5 až 1,5 percent, zabezpečovať vysoké minimálne mzdy svojej politickej klientele, vysoké zdanenie kapitálu a aj bohatých osôb, ani zabezpečiť prísnu ochranu pracovného trhu pred dumpingom prisťahovaných a migrujúcich pracovných síl z chudobnejších oblastí sveta. Konzervatívci, zastupujúci kapitál, zas nevedia dosiahnuť zredukovanie sociálnych programov a zredukovať mzdy, ktoré by im uľahčili situáciu v konkurenčnom boji na trhu. Nevedia otvoriť pracovný trh pre sociálnych konkurentov ku domácim pracovným silám, prichádzajúci z lacných krajín, ani zabezpečiť rozpočtovú politiku štátu bez výdavkových excesov. Keď už súhlasia s vysokými štátnymi výdavkami, tak potom skôr v oblasti zbrojenia, čo znovu väčšinou brzdia ľavicoví politici. Ku pravicovej politike zas pridajme problematiku potratov a konzervatívnych cirkevných tém, ako aj tému „žena patrí ku sporáku“. Ďalej môžeme prejsť na liberálne témy slobodného človeka, riadiaceho sa vlastnou intuíciou a samozodpovednosťou; potom na politikov, presadzujúcich témy životného prostredia a silnej sociálnej i kultúrnej súdržnosti napriek diametrálnym morálno-fundamentálnym predstavám ich voličov. Intelektuáli to nazvú jednota v kultúrne vedenom konflikte, pričom nemajú problém zvládnuť kultúrno-historický rozpor medzi väčšinovým a menšinovým obyvateľstvom, ako aj vzťah k inak sexuálne orientovaným menšinám a opakujem, ku rovnoprávnosti žien. Ulica to nazýva multi-kulti, alebo slniečkári.

Pristavme sa ale aj pri jednej veľmi rozporuplnej téme politického postoja. Národ verzus menšiny, nekompromisnosť voči imigrantom, vládnym mechanizmom medzinárodných vzťahov a z toho vyplývajúcich záväzkov, odmietanie plnej rovnoprávnosti žien voči mužom a presadzovanie politiky malého dvora a veľkého biča voči sociálne zaostalým skupinám obyvateľov. Sem patria aj občania, žijúci v nekonečnej slučke idealizácie minulosti, zabúdajúci na každú historickú neprávosť, nevynímajúc obdobia masových zločinov. Títo jedinci radi zabúdajú na zločinnosti monarchov, vysielajúcich poddaných do zničujúcich vojen, na národných socialistov, vraždiacich protivníkov vrátane príslušníkov vybraných národnostných skupín, aj na extrémnych socialistických experimentátorov, ktorým masovo-morbídne podľahli tak ich oponenti, ako aj obete nimi vyvolaných hladomorov. Zábudlivosť radi prehlušujú vlastnou heroizáciou.

No a teraz to hlavné. Ak sú všetky tieto skupiny legitímne zastúpené v parlamente, alebo stoja iba krôčik od zastúpenia v ňom, vyvstáva otázka: kto a s kým má právo, morálne právo spájať sa, ak ide o dosiahnutie hlasovacej väčšiny v tej ktorej, najmä silne rozporuplnej, ale pre jednotlivé politické bloky ústrednej téme.
Pričom, ako som už v úvode naznačil, dlhodobé trendy skôr neumožňujú plné presadenie vlastných cieľov každej jednej politickej skupiny bez spolupráce s druhými. Ak áno, býva to často v tak krátkych časových úsekoch, že všetky zmeny sa podľa želania tej ktorej strany nedajú úplne dosiahnuť. Alebo sú následne, pre ich ústavnú nepresaditeľnosť, po zmene vratkých väčšín v parlamentoch pomerne rýchlo spätne korigované.

Teraz sa blížime k finále grande. Kto s kým môže a s kým v žiadnom prípade nie. Existuje taká hranica? Čo hovorí história, aký postoj ku radikálnym kompromisom majú voliči a čo je takticky želateľné – aj kvôli dlhodobému budovaniu dôvery voči dlhodobo sa na scéne pohybujúcim potenciálnym partnerom? Je dovolené všetko v záujme dosiahnutia vlastného cieľa? Platia Machiaveliho pravidlá politiky, hovoriace, že žiadne neplatia, keď chcem zvíťaziť? Sú politickí rabiáti, účelovo dosahujúci pravidelne želateľné výsledky bez ohľadu na budúce dôsledky lepší, než intelektuálne empatickí politici s výsledkami priemernými?

Musím sa priznať, že na uvedené neviem racionálno-empiricky odpovedať, keďže história je tvorená nekonečným súčtom plánovaní, náhod a podmienených zmien. Viem však dokázať, že dôslední radikáli najnovších európskych dejín doviedli svoj radikalizmus takmer výlučne ku katastrofám. Francúzskych revolucionárov nasledoval katastrofický Napoleon. Následníkmi cisárov Rakúska, Nemecka, Ruska, po nimi vyvolanej 1. svetovej vojne, boli zas Stalin, Hitler, Mussolini a japonský militarizmus. Všetci do jedného vyprovokovali katastrofálne svetové pomery, ktorým nakoniec aj podľahli. Najhoršia ale na tom bola skutočnosť, že so sebou strhli do záhuby až viac ako sto miliónov ľudských obetí. Sú teda spomenuté potenciálne možné dôsledky spájania sa s radikálmi, čo i len v jednotlivých témach, akceptovateľnou cenou za hlasovacie väčšiny pri presadzovaní svojich ústredných tém? Alebo spúšťajú takíto aktéri pre dosiahnutie vlastného politického účelu nekontrolovateľné procesy, vedúce čo i len do oblastí potenciálnej národnej záhuby?

Ak sa mám vyjadriť jasne a priamo, tak varujem každého politika pred spojenectvom s ultraradikálnymi stranami alebo hnutiami. Ale, aby bolo jasné, kto je aký radikál, je nutné postaviť jasné pravidlá a posudzujúce faktory. Je moderné vytvárať farebné stupnice. Zelená, oranžová, červená. V parlamentarizme by teda nemusel platiť absolútny zákaz spolupráce so stranami, nachádzajúcimi sa v definičných pravidlách týchto troch farieb. Znakovo by mala však existovať ešte purpurovo červená. Tá by už znamenala absolútny akceptačný a právny zákaz takejto politickej strany. Navrhol by som však, aby strany zo spektra zelenej a oranžovej principiálne nehlasovali spolu čo i len s jednotlivcami strán zo spektra červených. Tým by sa zamedzilo prehnanej racionalizácii politiky, spôsobujúcej následnú frustráciu voličov. Najmä však aj následnej otrlosti voči politickým provokatérom, ktorí by chceli opakovať tragickú minulosť. Tým činom by sa Ján Čarnogurský asi dostal na tribúnu s Róbertom Ficom a mladým Slotom, ale s jasne červeným pánom Kotlebom už asi nie. Iba ak by chcel hazardovať so stavom, že aj jemu by raz bola vystavená červená karta. To už by ale náš Marián bol asi silne purpurový.

Ospravedlňujem sa, že som teraz zmiešal mená mimoparlamentných politikov s parlamentnými. To preto, že meno Jána Čarnogurského je ešte prisilno spojené s iba o pár desatín percent mimoparlamentným KDH. Keďže synonymá priťahujú a v podvedomí sa nezabúdajú, je jeho zodpovednosť za imidž KDH aj s odstupom času nepopierateľná. Na pragmatizmus politických počtov by som ja osobne ozaj v tomto prípade, ani v najmenšom tisícinovom percente, nepozeral. To nech každý, kto ma pozná, vezme za bernú mincu. So slušnosťou sa neobchoduje. Otvárame tým Pandorinu skrinku nekalkulovateľnej politiky. To nám potom nabudúce vznikne koalícia ľavice so skorofašistami. Za účelom opätovného vyrabovania štátnej kasy, demoralizácie štátnej správy a vpustenia mafie do štátnych štruktúr. Stačí sa pozrieť na udalosti dnešných dní.  Zatýkania. V nich sa skrývajú kompromisy posledných tridsiatich rokov. Účelové, nemorálne spojenectvá, ktoré následne vyprovokovali veľa zničených ľudských osudov, až vrážd a likvidáciu spoločenskej dôvery do fundamentálnych ideologických hodnôt jednotlivých politických blokov. No, napokon aj v štát. 

 

Ivan Čarnogurský ml.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Testovanie sa začne už v pondelok. Dokedy sa treba otestovať a čo sa zmení?

Testovanie si vo februári zopakujú najhoršie okresy.

Píše Peter Sýkora - Fórum

Môže byť povinné očkovanie proti koronavírusu etické?

Kritizované obmedzovanie slobody počas pandémie je eticky úplne v poriadku.


Už ste čítali?